O obci

História Podolia a Korytného do roku 1914

Zrod Čachtického panstva

Na území obcí Podolie - Korytné sa neprerušila kontinuita osídlenia od praveku až po včasný stredovek. Osadníci aj v stredoveku využívali vhodné prírodné podmienky, ktoré boli dané rovinatým rázom krajiny s úrodnou pôdou s potokmi Dudváh a Dubová, ktoré cez chotár pretekali. Nie je teda náhodné, že jedna z najstarších listinných pamiatok na Slovensku, Zoborská listina z roku 1113 obsahujúca súpis majetkov sv. Hypolita na Zobore pri Nitre, už zachytáva taký sídlištný priestor na juh od Podolia, ktorý sa do súčasnosti takmer nezmenil. V listine sú napr. spomínané obce Ostrov, Orvište, Bašovce, Šípkové, Krakovany Stráže (dnes súčasť Krakovian), Trebatice. Zoborská listina z obcí neskoršieho Čachtického panstva, do ktorého patrili aj Podolie a Korytné, zaznamenáva iba obec Bašovce, ležiacu na hraniciach zoborského opátstva. Pretože táto listina sa zaoberá len majetkami uvedeného opátstva, ktoré sa nachádzali južne od línie Ostrov - Orvište, nemôžeme vedieť, či už v tomto čase existovali obce Podolie a Korytné. Územie severne od spomínanej línie, teda aj chotáre našich obcí, bolo kráľovským majetkom pod správou Nitrianskeho hradu. Tieto majetkové pomery sa veľmi nezmenili ani po 150 rokoch, ked sa v listine z roku 1263 v metácii Nového Mesta spomína chotár Čachtíc ešte bez Čachtického hradu. Ale približne v tejto dobe sa Čachtice stávajú majetkom Pankráca a Petra, synov komesa Kazimíra z rodu Hont-Poznanovcov. Záujem o Čachtice a územie dovtedy spravované na väčšiu diaľku Nitrianskym hradom, ležiace v susedstve Beckovského panstva, možno vo veľkej miere pripísaťexpanzii tohto mocného šľachtického rodu, ale určitú rolu tu zohrala aj podpora samotného pnnovníka. Uhorský kráľ Belo IV. po hrôzach tatárskeho plienenia v roku 1241, v snahe zabezpečiť sa proti ďalšej podobnej pohrome, urýchlil dobudovanie nového systému obrany krajiny, v ktorom podstatnú úlohu zohrali nové kamenné hrady. Na strednom Považí tak pribudol hrad v Čachticiach a Tematín. Hrad vybudovaný neďaleko obce Čachtice, na temene vrchu Bakalár, mal strážiť predovšetkým prechody v blízkosti pomedzia uhorského a českého kráľovstva. Pankrác a Peter Hont-Poznanovci získali kráľovu dôveru a hrad vybudovali medzi rokmi 1263-1273. Tento časový údaj vieme len preto, že v spomínanej listine z roku 1263 sa hrad ešte nespomína, ale v roku 1273 musel byť už postavený, pretože Kazimírovi synovia sa za jeho hradbami dokázali ubrániťútoku českého kráľa Přemysla Otakara II. Chrabrosť bratov Hont-Poznanovcov bola príkladná a v roku 1276 ju ocenil aj kráľ Ladislav IV.

Vieme si však domyslieť aj to, čo sa dialo pri obliehaní hradu pred hradbami v okolitých obciach. Sprievodným znakom takýchto vojenských akcií boli rekvirácie a neľútostné drancovanie. V tomto období už s najväčšou pravdepodobnosťou obce Podolie a Korytné existovali, a teda od násilností neboli ušetrení ani ich obyvatelia. Je len samozrejmé, že Kazimírovi synovia si po tejto skúške vernosti svoju pozíciu u panovníka upevnili a všemožne sa snažili o hospodárske pozdvihnutie panstva. Podporovali vznik nových osád a ku koncu 13. stor. už k existujúcim obciam, medzi ktoré mohli patriť aj Podolie a Korytné, pribudli ďalšie osídľovaním dovtedy zalesnených priestorov za chrbtom Malých Karpát na Myjavskej pahorkatine. Osídľovanie tohto priestoru teda prebehlo skôr, ako sa začala rozsiahla kolonizácia (osídľovanie) na nemeckom práve, ktorá vyvrcholila v priebehu 14. stor. Kazimírovi synovia však patrili k typickým šľachticom svojej doby, mysleli len na svoj osobný prospech a nerešpektovali kráľovskú moc. Koncom 13. stor. sa spojili s dravým Matúšom Čákom a spoločne začali drancovať majetky svojich susedov a najmä cirkevných inštitúcií.

Oligarcha z Trenčína sa nevyznačoval prílišnou vernosťou, a tak pri svojom ďalšom mocenskom postupe zhabal Kazimírovým synom ich staré rodové majetky, medzi nimi aj Čachtice. Tí sa, samozrejme, okamžite ocitli na strane kráľa a ten im v r. 1299 hradné panstvo Čachtice vrátil. Ale Matúš Čák čakal len na najbližšiu príležitosť ako sa k strateným majetkom dostať. Tá prišla smrťou kráľa Ondreja III. a krátko po nej. Kazimírovi synovia museli znova opustiť svoje majetky, ale tentoraz už navždy. Panstvá Čachtice, Dobrá Voda a Tematín sa stali súčasťou rozsiahleho domínia Matúša Čáka až do roku 1321, keď zomrel. Po smrti mocného oligarchu sa dostal hrad Čachtice pod kráľovský erár. Na uhorský trón zasadol kráľ Karol Róbert z dynastie Anjouovcov, ktorému sa podarilo znovu obnoviť silnú kráľovskú moc. Umne využil dobre fungujúcu hospodársku základňu bývalého Matúšovho domínia a konfiškované majetky ďalej zveľaďoval. Pre Čachtické panstvo nastáva obdobie niekoľko desaťročí pokojného rozvoja. Hrad spravovali kráľovskí kasteláni, ktorí sa starali o odovzdávanie príslušných dávok pre kráľa. Voči poddaným mali aj súdne právomoci. Prvým známym kastelánom v 30-tych rokoch 14. stor. bol Tomáš Rufúz (Ryšavý) z rodu Pécs. Jeho syn Peter získal v r. 1392 od panovníka majetok Oponice a odvtedy začali Rufúzovi potomkovia používať nový šľachtický predikát (Oponický - Apponyi).V roku 1350 už poznáme nového kastelána Čachtického hradu Mikuláša, syna Dominika Bána.

Jozef Karlík

Najstaršia písomná zmienka Lešetíc - Podolia

Prehľadom historických udalostí, týkajúcich sa Čachtického panstva, sme sa dostali do obdobia, ked sa jedna z našich sledovaných obcí dostáva z Anonymity dejín a svojou najstaršou písomnou zmienkou vstupuje do histórie. Na stránkach desiatkového registra ostrihomského arcibiskupstva z rokov 1332-1337 sa dočítame o obci Lešetice (Lessak) s farským kostolom sv. Juraja a farárom Mikulášom. Lešetice boli jedna z mala obcí Čachtického panstva, ktorá si neudržala svoj pôvodný názov až do súčasnosti, tak ako tomu bolo u susedných obcí: Častkovce, Pobedim, Krajné. Stráca ho koncom 17. stor., ked splynula s osadou Podolie. Názov Lešak, Lešetice, aj keď pre nás už dnes nezvyklý, bol v dobe svojho vzniku veľmi prirodzený. Je odvodený od slovanského, dnes už neužívaného osobného mena Lešata. V Čechách sa nachádzajú tiež Lešetice a ich názov poukazoval na skutočnosť, že v obci žijú Lešatovi ľudia. Názov obce nám teda dokazuje, že ju založili slovenskí osadníci. Zo záznamu cirkevných desiatkov sa môžeme dozvedieť ešte viac. Skutočnosť, že je v nej postavený kostol, svedčí o tom, že ide o vyspelú, staršiu obec. Zaujímavá je aj výška vyrubeného desiatku - 6 grošov, čo by naznačovalo, že v nej žilo približne 130 cirkevníkov. Nepatrila síce k najbohatším farnostiam na panstve, tie boli vo Vŕbovom a v Kostolanoch, ale prekvapuje nás, že podľa výšky poplatku bola na tej úrovni ako fara v Čachticiach.

Najstarší písomný doklad o Korytnom

Stibor - pán nielen Beckova, ale aj Čachtíc
Smrťou Karola Róberta sa skončilo obdobie silnej kráľovskej moci. Vláda Žigmunda Luxemburského zďaleka nebola taká pokojná, ako bola za jeho predchodcu. Panovník musel často zápasiť s uhorskými magnátmi o rešpektovanie svojho kráľovského majestátu. Kým u Karola Róberta spočíval základ stability a hospodárskeho rozvoja vo zveľaďovaní kráľovského majetku, Žigmund ho už od začiatku svojej vlády začal rozdávať. Robil to jednak preto, že pre svoju náročnú zahraničnú politiku potreboval množstvo peňazí, ktoré mu vždy chýbali, a jednak preto, aby získal priazeň uhorskej šľachty, ktorá mu ustavične podkopávala moc. Žigmund sa však na málokoho so svojich barónov mohol tak spoľahnúť ako na šľachtica poľského pôvodu, Stibora zo Stiboríc. Stibor sa od ostatných uhorských magnátov líšil predovšetkým svojou nezištnou vernosťou Žigmundovi a obdivuhodnou osobnou statočnosťou, ktorú preukazoval aj v situáciách, v ktorých mu išlo o život. Žigmund svojho verného služobníka odmenil skutočne kráľovsky. Vďaka štedrým donáciám sa stal Stibor čoskoro jedným z najzámožnejších magnátov v krajine. Kráľovské donácie sa týkali väčšinou juhozápadného Slovenska. Tu Stibor od kráľa získaval jedno panstvo za druhým. Medzi prvými dostal do držby v roku 1388 panstvo Beckov a v jeho sídle sa aj usadil. Beckov používal aj vo svojom šľachtickom predikáte (Stibor zo Stiboríc, inak z Beckova). Bolo len otázkou času, kedy od kráľa získa aj susedné Čachtické panstvo. Stalo sa to v roku 1392, keďmu Žigmund daroval dve panstvá, okrem panstva Čachtice aj panstvo Dobrá Voda a na dôvažok získal ešte aj mesto Skalicu. Rok 1394 znamenal pre Stibora vrchol prílevu kráľovských donácií v tejto oblasti. Vtedy sa stal pánom hradov Branč, Ostrý Kameň a Korlátka. Po týchto donáciách sa mohol cítiť, podobne ako Matúš Čák Trenčiansky, pánom Považia. Medzi týmito dvoma šľachticmi bol však podstatný rozdiel. Pokiaľ trenčiansky oligarcha si územie, na ktorom vládol, privlastnil násilným spôsobom, Stborovi ho kráľ daroval. Stibor teda hrdý titul „pán celého Považia", (Dominus totius fluvii Vagh) používal celkom oprávnene.

Donačná listina na Čachtické panstvo bola vydaná vo štvrtok 7. marca 1392 a obsahuje neoceniteľné údaje pre regionálnu históriu. Po prvý raz sa tu predstavuje celé Čachtické panstvo so všetkými obcami, ktoré k nemu patrili. V období vzniku listiny panstvo pozostávalo okrem hradu a mestečka Čachtice z 22 dedín. Pre mnohé z nich je to najstarší písomný doklad. Prvou písomnou zmienkou je táto listina aj pre Korytné (Korythna), Lešetice sú zapísané pod názvom „Lessethe". Nitrianska kapitula z podnetu kráľovského narienia spísala dňa 15. marca 1392 ďalšiu listinu ako svedectvo o uvedení Stibora do majetkovej držby panstva. Časť listiny, v ktorej sa spomínajú naše obce v preklade z latinského jazyka znie: „Kráľov zástupca spolu s našim človekom prišli na druhý deň po sviatku Nájdenia Svätého kríža do Čachtíc a tu zvolali všetkých susedov tohto hradného panstva a v ich prítomnosti uviedli pána Stibora do držby hradu Čachtice, ďalej mestečka Čachtice a mýta, ktoré sa v ňom vyberá a ďalej dedín Želovany, Komárno, Častkovce, Podolie, Korytné, Pobedím, Bašovce, Višňové, Požeha, Hrachovište, Krajné a Babíkovec, ktoré sa nachádzajú pri rieke Dudváh; ďalej Lubina a Hrušové, ktoré ležia pri teplých prameňoch zvaných Teplica; ďalej dedina Kostolné ležiaca pri potoku Kostolník; ďalej dedina Rudné ležiaca pri potoku Rudník; ďalej Vŕbové spolu s mýtnou stanicou; ďalej Zakostolany ležiace pri potoku Bystrec a posledná dedina Nevan ležiaca pri potoku, ktorý sa tiež volá Nevan." Charakteristickým znakom je, že všetky uvedené obce majú slovenský názov. Pôvod názvu Lešetice sme si vysvetlili, názov obce Korytné vychádza zo slovenského slova koryto a vystihuje charakter územia, terénu, v ktorom sa nachádza. Slovenské názvy dedín naznačujú, tak ako v prípade Lešetíc, že ich osídlilo domáce slovenské obyvateľstvo.
Stibor zo Stiboríc a z Beckova zomrel v novembri roku 1414. Pred tým, v januári toho istého roku, získal od kráľa súhlas na zriadenie augustiniánskej prepozitúry v Novom Meste. Novo vzniknú tá prepozitúra, aby mohla samostatne existovať, musela byť, okrem pôdy patriacej kostolu, zabezpečená ďalším majetkom. Stibor bez veľkého váhania vyňal zo svojho obrovského majetkového bohatstva dve obce, patriace dovtedy k Čachtickému hradu - Pobedim a Bašovce a daroval ich prepozitúre. A tak tieto, k Podoliu
blízko ležiace dediny, navždy opustili Čachtické panstvo a vyvíjali sa až do vzniku obvodných obecných úradov (koniec 19. stor.) osobitne. Po smrti Stiborovho syna Stibora mladšieho (1434) by sme darmo hľadali medzi obcami Čachtického panstva aj dve naše obce Lešetice a Korytné. Tieto chýbajú už v donačnej listine z roku 1436, v ktorej Žigmund Luxemburský daroval Čachtice a Dobrú Vodu kráľovskému pokladníkovi Michalovi Orságovi (Országh) z Gútu. Vysvetlenie nájdeme v ďalšej Žigmundovej listine, v ktorej Lešetice a Korytné dáva do zálohu dvom kastelánom Čachtického hradu. Je vidieť že za panstva Stiborovcov, ale hlavne aj po ich vymretí po meči smrťou Stibora mladšieho, sa majetkové pomery Čachtického panstva značne rozkolísali. Stibor mladší si prial, aby dcéra Katarína zdedila väčšinu rodových majetkov, ale sám panovník bol jeden z jej najväčších neprajníkov a Kataríne odnímal jedno panstvo za druhým. Podobne to bolo aj s Čachtickým hradným panstvom, ktoré, ako sme už upomenuli, získali Orságovci.

Orsagovci - dobrí hospodári

Z Orságovcov na Čachtickom hrade, Michal Orság, bol významný uhorský šľachtic pochádzajúci z drobného zemianskeho rodu z Gútu v Sabolčskej stolici. Kráľovu priazeň získal predovšetkým svojimi úspechmi v boji proti husitom. Významnou mierou sa zaslúžilo o to, že roku 1435 odišli zo Slovenska posledné husitské posádky. Vrchol kariéry dosiahol v čase panovania kráľa Mateja Korvína, keď sa stal uhorským palatínom, teda po kráľovi najvplyvnejšou osobou v krajine. Orságovcami dostalo Čachtické panstvo veľmi dobrých hospodárov, ktorí sa zaslúžili o jeho nebývalý hospodársky rozvoj. Opierali sa pri tom o kráľovu priazeň, ktorému pomáhali napĺňať kráľovskú pokladnicu. Ich pričinením napr. dosiahli mestečká Vŕbové a Čachtice významné kráľovské výsady, ktoré im napomohli v hospodárskom raste. Postarali sa aj o to, aby sa do panstva vrátili Lešetice a Korytné. Už v roku 1452 sa spolu s ostatnými obcami objavujú v dikálnom registri (daňový súpis) slúžneho Nitrianskej župy Jána z Nových Sadov. Dikálny register je vzácnym dokumentom pre celé Čachtické panstvo, pretože dovtedy sme sa z písomných prameňov dozvedali len o existencii jednotlivých obcí a prípadne sme spoznali ich majiteľov. Tento register po prvý raz prináša o obciach konkrétny údaj - počet daňových jednotiek - port. Zdanenie obyvateľstva portami sa zaviedlo po finančnej reforme Karola I. v roku 1342. Reformou sa ustálilo, že od každej porty - brány, cez ktorú môže vojsť voz plný sena, sa má platiť daň 18 denárov. Od tejto dani boli oslobodení šľachtici, cirkev a slobodní obyvatelia, museli ju však platiťpoddaní všetkých obcí. Porta znamenala aj sídelnú jednotku, a preto sa miesto porty neskôr zaužíval názov usadlosť. Z údajov o portách - usadlostiach nemôžeme získať informácie o počte obyvateľov, pretože v nich mohlo bývať viac rodín s rozličným počtom rodinných príslušníkov. Vzájomným porovnávaním počtu usadlostí zisťujeme, že Lešetice s 13-timi, Korytné s 9-timi usadlosťami patrili k stredne veľkým obciam panstva. Väčšie boli napr. Vŕbové (20), Vaďovce (16), Čachtice (15 a pol). Zápisy v registri pri niektorých obciach nás upozorňujú na veľký počet vypálených usadlostí. Tak napr. Želovany (dnes súčasť Čachtíc) mali 7, Čachtice 50 a Vŕbové dokonca 53 vypálených usadlostí. S vypálenými usadlosťami sa stretneme aj na susednom dobrovodskom panstve. Súvisia zrejme s pohybom vojenských skupín bratríkov. Podľa písomností novomestskej prepozitúry vieme, že bratríci v roku 1447 ohňom zničili prepoštskú budovu v Novom Meste a tiež, že vydrancovali dediny Pobedim a Bašovce. Je teda veľmi pravdepodobné, že vtedy utrpeli veľké škody aj susedné a ostatné obce panstva. V týchto ťažkých časoch čachtický pán, palatín Michal Orság, okrem toho, že sa mu na jeho južných majetkoch vo Veľkých Kostoľanoch usalašili bratríci pod velením Jána Švehlu, mal starosti aj s uhájením samotného hradu. Podľa neoverených prameňov ho mal určitý čas v rukách Ján Jiskra. Ak by to bola pravda, išlo by o paradox, jeden z typických pre túto dobu. Ked si kráľ Matej Korvín v r. 1462 z bývalého úhlavného nepriateľa Jána Jiskru urobil spojenca, pri prijatí do svojich služieb mu okrem iného prisľúbil aj manželstvo s dcérou Michala Orsága.

Bratríci pre Orsága, aj bez Jána Jiskru, zostali veľkým problémom až do dobytia pevnosti vo Veľkých Kostoľanoch v r. 1467. Iste s veľkým zadosťučinením prijal skutočnosť, že to boli jeho poddaní z Čachtického panstva, obyvatelia Starej Turej, ktorí chytili utekajúceho bratríckeho kapitána Jána Švehlu a vydali ho kráľovi Matejovi Korvínovi. Švehlov osud bol spečatený, po krátkom väznení na hrade v Čachticiach ho pri Veľkých Kostoľanoch popravili a Staroturanci sa dočkali odmeny v podobe kráľovských privilégií.
Majetky palatína Michala Orsága zdedili jeho synovia Ján, Gašpar, Ladislav a Michal. Hoci ani jeden z nich sa nedostal v kráľovských službách tak vysoko ako ich otec, darilo sa im zdedený majetok udržiavať v nezmenšenom rozsahu. Orságovci rodinné majetky spravovali príkladným spôsobom, medzi jednotlivými príslušníkmi rodu nedochádzalo takmer k žiadnym roztržkám. Napr. roku 1512, keď sa im podarilo rozšíriťpanstvo o Horné Bzince, boli spoluvlastníkmi až štyria príslušníci tejto rodiny - Michal, František, Ján a Imrich. Zdalo sa, že Orságovci budú pánmi hradu a panstva natrvalo. Prišiel však pre Uhorsko nešťastný rok 1526 a pri mestečku Moháč, v osudnej bitke uhorského vojska s Turkami, vykrvácal výkvet uhorskej šľachty, medzi nimi aj niekoľko Orságovcov. Zdecimovaná rodina bola vlastníkom hradu ešte počas dvoch generácií. Po r. 1526 bol čachtickým pánom Ladislav Orság, župan v stoliciach Novohrad a Heveš. Podľa tradície bol veľkým milovníkom vinohradníctva a jeho zásluhou sa na Čachtickom panstve začal pestovať vinič. Pravdepodobne ide o začiatky vinohradníctva aj v Podolí a v Korytnom. Ladislav zomrel v roku 1544. Jeho syn Krištof mal za manželku dcéru sigetského hrdinu Mikuláša Zrínskeho. Krištofovou smrťou v roku 1567 vymreli Orságovci po meči. Je pochovaný v sakristii čachtického kostola.

Turecké nebezpečenstvo a stavovské povstania

Po moháčskej katastrofe bolo Uhorsko už celkom inou krajinou ako pred ňou. Dlhší čas sa zmietalo vo vnútorných politických zmätkoch. Namiesto toho, aby šľachta zmobilizovala sily proti veľkému nebezpečiu, akým boli pre krajinu Turci, rozdelila sa do dvoch táborov a začala vzájomný boj. Oklieštené Uhorsko teda malo zrazu dvoch korunovaných kráľov Ferdinanda I. Habsburgského a Jána Zápoľského. Turci veľmi skoro vytušili šancu dostať sa k svojim expanzívnym cieľom zamiešaním sa do politických problémov krajiny a tak začali naoko podporovať Jána Zápoľského. Skutočný vzťah k Uhorsku Turci ukázali pri svojich ničivých nájazdoch. Už v roku 1530 vtrhli na územie Slovenska. Ich cieľom ešte nebolo obsadenie územia, ale išlo im o získanie zajatcov a bohatej koristi. Za Turkami zostala zničená a spustošená krajina. Postihnutá bola najmä južná časť Nitrianskej župy, ale Turci sa vybrali ďalej a prenikli hlboko na sever, dostali sa po prvýkrát do Nového Mesta a pustošili aj obce Čachtického panstva. Pravdepodobne neobišli ani Lešetice a Korytné, pretože v súpise obcí z roku 1532, ktorý dal vyhotoviť Ladislav Órság, vykazujú obidve obce niekoľko opustených usadlostí. V Lešeticiach bolo vtedy spolu 11 usadlostí, z toho boli tri opustené a ostatné boli ohodnotené ako chudobné, ale aj tak obec musela platiť dane v hodnote 20 zlatých.10 Podľa súpisu v dedine bývali vo viacerých domoch i slobodníci, teda poddaní, ktorí sa z poddanstva vykúpili, alebo ich od povinností platiť dane za mimoriadne zásluhy oslobodil zemepán. Osobitne sa v súpise viedla richtárova usadlosť, ktorá bola oslobodená od daní. Korytné v súpise z roku 1532 vyzerá skutočne tak, ako by ho postihla veľká pohroma. Opustených tam bolo 7 usadlostí, 3 boli chudobné a 5 usadlostí bolo vypálených. Aj tu sa uvádza jedna usadlosť richtárska. Korytné sa však ešte za panstva Orságovcov vrátilo do normálnych koľají a zaznamenalo nárast obyvateľstva. V desiatkovom výkaze z roku 1549 je už táto obec hospodársky aktívna, pretože v tomto roku dosiahla úrodu 49,5 kríža a 22 snopov žita, 4 kríže a 26 snopov raži. Výnos z týchto obilnín bol spolu 29 trenčianskych meríc. V Korytnom sa darilo aj vinohradníctvu, vidíme to podľa desiatkového výnosu, ktorý tvoril 244 okovov a 3 holby."

Príchod nových pánov - Nádašdyovci a Bátorička

Panovník Maximilián I. však panstvo nedržal dlho pre seba. Rok po spísaní urbáru 4. apríla 1569 ho dal do zálohu Uršule Kanižajovej (Kanizsai), vdove po Tomášovi Nádašdym a jej synovi Františkovi Nádašdymu za 50 000 zlatých. Príchod Nádašdyovcov na panstvo Čachtice bol vlastne náhodný, pretože po vymretí Orságovcov mal panovník panstvo k dispozícii práve vtedy, keď vyberal vhodný hrad ako náhradu za hrad Kanižu, ktorý bol majetkom Uršuly Kanižajovej. Kráľovi svoj hrad Kanižajová prepustila z vojenských a strategických dôvodov, pretože sa stal významnou protitureckou pevnosťou s väčšou vojenskou posádkou. Uršule Kanižajovej nebolo panstvo Čachtice celkom neznáme. Susedilo s hradným panstvom Beckov, v ktorom mala po svojich predkoch Bánfiovcoch svoje majetkové podiely. Jej syn František Nádašdy sa v roku 1575 vo Vranove oženil s mladučkou, vtedy ešte len 15 ročnou Alžbetou Bátoriovou (Báthory) a tak spojil svoje majetky s rodovými majetkami ďalšieho významného uhorského šľachtického rodu. Nádašdy získal Čachtický hrad pre seba až v r. 1602, keď bol veliteľom preddunajských vojsk operujúcich proti Turkom. Aby ho dostal do trvalého užívania musel k zálohovanej sume priplatiť 36 000 zlatých. S Nádašdyovcami prišli síce do Čachtíc významní šľachtici Uhorska, na druhej strane ich nemožno porovnávaťs Orságovcami, ku ktorým sa viaže pokojné obdobie vývoja Čachtického panstva narušované len vonkajšími okolnosťami. Ku svojim poddaným sa správal násilnícky už samotný František Nádašdy. Sťažnosti na jeho počínanie vzišli aj z Čachtického panstva a tie sa ocitli priamo u panovníka - vo viedenskej dvorskej kancelárii. No priam symbolom bezodného zneužívania moci vyššej šľachty sa stala Nádašdiho manželka, Alžbeta Bátoriová, ktorá bola vlastníckou Čachtického panstva od smrti svojho manžela roku 1604. V súčasnosti, hlavne zo strany umelcov a historikov - amatérov, sa stal módny netradičný pohľad na Bátoričku, ked namiesto sériovej vrahyne, ktorej činy nemajú vo svete obdobu, je predstavovaná ako politická obeť najmocnejších mužov krajiny - panovníka a palatína, ktorí ju vraj stíhali na základe vykonštruovaných dôkazov. Hoci je v Bátoričkinom príbehu pomerne veľa nejasností, existuje dostatok historických faktov, ktoré presvedčivo vypovedajú o tom, že Bátorička krutým a sadistickým spôsobom pripravila o život veľa dievčat a mladých žien.Neodškriepiteľnou pravdou, ktorú musia uznať zástancovia obidvoch názorov na Bátoričku, je skutočnosť, že vplyvná šľachtičná, ktorá si zo svojich mnohých hradov a kaštieľov za sídlo najčastejšie vyberala práve Čachtice, sa stala určitý čas stredobodom pozornosti najvyšších činiteľov krajiny. O Bátoričku sa začal zaujímať sám panovník Matej II. v prvých rokoch svojej vlády. Reagoval na sťažnosti, ktoré mu prichádzali priamo do rúk. Prípadom poveril v roku 1610 Juraja Turzu, ktorý práve v tomto období začínal svoje pôsobenie vo funkcii palatína. Juraj Turzo sa ocitol vo veľmi chúlostivej situácii. Bol s Nádašdyovcami spätý rodinnými zväzkami a po smrti Františka Nádašdyho, s ktorým udržiaval za jeho života priateľské vzťahy, sa stal tútorom tejto rodiny. Turzo čoskoro zistil, že tento prípad je zložitejší ako sa zdal, pretože Bátorička zabíjala aj dievčatá a ženy zo zemianskych rodín. Na tieto sa vzťahoval taký zákon ako na šľachtu všeobecne a podľa neho by Bátoričke hrozil hrdelný trest a konfiškácia všetkých rodových majetkov. V snahe zachrániť majetky pred konfiškáciou Turzo postupoval celkom logicky, najskôr zmobilizoval Bátoričkine dcéry s manželmi a syna Pavla, aby prinútili matku spísať testament, v ktorom rozdelila svoj majetok medzi svoje tri deti a neskôr ju pri vhodnej príležitosti zatkol. Zadržanie Bátoričky a jej následné internovanie na Čachtický hrad, kde žila až do svojej smrti, sa udialo na záver roka 1610. Už v priebehu januára 1611 boli na smrť odsúdení všetci hlavní Bátoričkini pomocníci, Ilona Jóo, Dorota Sentéšová, myjavská Majerníčka a mládenec Ján Ujvári.

Hlavná vinníčka - Bátorička však nebola ani vypočúvaná, ani oficiálne odsúdená aj napriek tomu, že o to mal eminentný záujem sám panovník. Turzo po prvý a hádam aj poslednýkrát v úlohe palatína nebol ochotný striktne dodržiavať panovníkove príkazy. Bátorička zomrela prirodzenou smrťou v roku 1614 na Čachtickom hrade. Aj Turzovým pričinením Čachtická pani nebola odsúdená na smrť a tak nepadla na Nádašdyovský rod „večná hanba" ako sa v liste Turzovi obával jej syn Pavel.
Je len samozrejmé, že Bátoričkin prípad rozvíril život celého Čachtického panstva. Dotkol sa aj života v našich obciach. Z výpovedí svedkov počas vyšetrovania sa napr. dozvedáme, že Bátorička dávala pomerne často pochovávať svoje obete aj v Lešeticiach. V písomnostiach, týkajúcich sa Bátoričky, je spomenutý aj lešetický kazateľ Zachariáš, ktorý spolu s čachtickým farárom Jánom Ponickým navštívil Čachtickú pani krátko po uväznení na hrade.
Čachtické panstvo po smrti Alžbety Bátoričky už nebolo ako pred tým. Zavinili to hlavne zmenené majetkové pomery. Pred internáciou na hrade ešte držala Bátorička všetky svoje majetky viac-menej pohromade. Za života jej manžela sa síce ocitli niektoré obce z Čachtického panstva formou zálohu v cudzích rukách, ale nebola to dlhodobejšia záležitosť. V roku 1590 bolo takto aj Korytné zálohované šľachticovi Jurajovi Balogovi za 4 000 zlatých. Na ďalší majetkový vývoj panstva malo vplyv najmä to, že panstvo, tak ako to bolo zvykom, nepripadlo v celosti na mužského potomka, teda na Bátoričkinho syna Pavla, ale testamentom sa rozdelilo na tri diely. To predznamenalo budúce drobenie panstva na menšie časti. Z tohto dôvodu sa zvýšil počet majiteľov, čo samozrejme pri jeho spravovaní nemohlo robiť dobrotu. Druhé veľké delenie panstva sa uskutočnilo v r. 1617, keď si ho medzi sebou rozdelili Pavel Nádašdy so sestrou Katarínou, vydatou za Juraja Drugeta, pričom do deľby bola zahrnutá aj časť ich nebohej sestry Anny Zrínskej. Rozdelenie čachtického majetku na dve polovice bolo významným medzníkom v dejinách panstva. Každá polovica - Nádašdyovská a Drugetovská - mala odvtedy svoj vlastný vývoj.
V tomto období môžeme prostredníctvom urbárov z rokov 1628 a 1634 sledovať aj hospodárske pomery obidvoch našich obcí. V tom čase mali Lešetice 24 štvrtinových usadlostí a štyri želiarske usadlosti. Želiarov, ktorí nemali vlastný dom, bolo 11. Poddaní Lešetíc neplatili naturálnymi dávkami, ale väčšinou len peniazmi. Od každej štvrtinovej usadlosti platili ročne 7 zlatých a 50 denárov. Okrem toho od každej štvrtinovej usadlosti sa platilo v čase pôstu 3 denáre. Zemanom patrila jedna štvrtinová usadlosť a 3 želiarske usadlosti.
Veľkú pozornosť panstvo venovalo vinohradom. Lešetičania museli od každej štvrtinovej usadlosti dodať 400 kolíkov do vinohradov. Poznáme už aj funkciu vincúra. Vincúri, okrem správy vinohradov, mali za povinnosť zaobstarať panstvu čerstvé ovocie. V prípade, keď sa páni nachádzali na panstve, alebo vtedy, keď sa konala svadba, celá dedina ich zabezpečovala potravinami a darmi. Na tento účel boli chované v potoku menšie ryby.

Koniec Nádašdyovcov

a pestrá paleta pánov Čachtického panstva a Podolia
Na nádašdyovskej časti panstva v roku 1633 prišla ďalšia zmena. V tomto roku zomrel Pavel Nádašdy a vdova Judita Révayová, ktorá sa vydala za Adama Forgáča, prepustila v roku 1639 polovicu čachtických majetkov svojmu synovi Františkovi. František Nádašdy ml. mal za manželku Annu Esterháziovú, dcéru palatína. Aj tento manželský zväzok mu pomohol v kariére, pretože dosiahol pomerne vysoké postavenie, bol hlavným kráľovským dvormajstrom, krajinským sudcom a tajným radcom. Jeho časť panstva nebola celkom pokojne spravovaná. Viaceré obce menili dočasne majiteľov, pretože Nádašdy potreboval ustavične veľa peňazí. Po tom, ako v roku 1660 prestúpil na katolícku vieru, sa jeho pričinením začala rekatolizácia celého panstva. Niekde prebiehala až dramatickým spôsobom - vypovedal z panstva evanjelických kazateľov a odňal im usadlosti a pozemky, ktoré im daroval jeho starý otec František Nádašdy starší. Navyše, v októbri 1663 Považie plienili Turci a napadli aj Čachtice s okolím, Turci pravdepodobne poškodili aj hrad, pretože ho v rokoch 1664-1670 musel dať Nádašdy opraviť Nádašdy urobil osudný krok, keďsa zaplietol do vysokej politiky a spolu s Františkom Vešelénim, Petrom Zrínskym a Františkom Frangepánom snovali plány proti panovníkovi. Toto sprisahanie bolo však odhalené a Nádašdyho odsúdili na smrť. Popravili ho v roku 1671 vo Viedni. To, čo Nádašdyovcom hrozilo v prípade, keby Juraj Turzo odsúdil na smrť starú matku Františka Nádašdyho - Bátoričku, sa stalo teraz, keď panovník skonfiškoval všetky rodové majetky Nádašdyovcov. Takto neslávne sa skončilo vyše 100 ročné panovanie tohto významného šľachtického rodu na Čachtickom panstve. Nádašdyovskú majetkovú polovicu po skonfiškovaní spravovala kráľovská komora. V júli 1695 ju dostal do zálohu Krištof Anton Erdôdy za 200 000 zlatých. Erdôdyovci to mysleli s vlastníctvom polovice Čachtického panstva vážne, pretože v roku 1701 ju od panovníka dostávajú natrvalo.

Drugetovská polovica panstva sa vyvíjala od delenia v roku 1617 ešte zložitejšie. Preto, že tento majetok najčastejšie dedili po svojich rodičoch dcéry, spoločne s ich manželmi prichádzali do tejto časti panstva viaceré šľachtické rody. Napr. manželstvom dcéry Kataríny Nádašdyovej - Drugetovej (Bátoričkina dcéra) Alžbety s Ladislavom Révaiom sa dostal do majetkového spoluvlastníctva ďalší popredný šľachtický rod. Vd'aka manželským zväzkom Révaiovcov sa ďalšími vlastníkmi panstva stali Čákiovci, Beréniovci, Forgáčovci, ale aj Beňovskí s významnou osobnosťou - grófom Móricom Beňovským. Ani majetok syna Kataríny, Bátoričkinho vnuka Jána, nepatril dlho Drugetovcom. Jeho vnukovi Žigmundovi sa v manželstve s Teréziou Keglevičovou nenarodil syn, ale dcéra Júlia, a tak sa aj rod Druget, podľa ktorého bola pomenovaná polovica panstva, vytratil zo skupiny komposesorov Čachtického panstva. Jánova dcéra Barbara sa v druhom manželstve vydala za chorvátskeho bána Mikuláša Draškoviča, ktorý dal v roku 1668 postaviť v Čachticiach, západne od kostola, kaštieľ. Dnes sa v ňom nachádza múzeum. Ďalšou významnou osobnosťou, ktorá sa cez Drugetovcov dostala do majetkových pomerov Čachtického panstva, bol hlavný generál vojsk Rákociho II., Mikuláš Berčéni, rodák z neďalekého Tematína. Vo svojom prvom manželstve bol ženatý s vnučkou spomínaného Jána Drugeta, Kristínou Drugetovou.

Z Lešetíc sa stáva Podolie

Časté zmeny vo vlastníctve Čachtického panstva v priebehu 17. storočia paradoxne nevplývali negatívne na rast obyvateľstva, naopak, počet obyvateľov sa zvýšil, a nie inak tomu bolo i v našich obciach. Na konci 16. storočia mali Lešetice až 100 a Korytné 69 domov, čo ich radilo okrem tých obcí, ktoré boli mestečkami (Tura, Myjava, Vŕbové), medzi väčšie obce panstva. V poslednej tretine 16. stor. sa v susedstve Lešetíc vytvorila osada, ktorú si jej obyvatelia nazvali podľa polohy v teréne - Podolím. Po prvý raz sa s týmto názvom stretávame v desiatkovom registri Nitrianskej stolice z roku 1580, keď je zapísaná ako osada Podolie „possesio Podolia". V urbári 1687 sú obidve lokality zaznamenané spolu: „Lešetice a Podolie" (Leszethe cum Podolya), akoby naznačovali tendenciu ich vzájomného splynutia. To sa po čase aj uskutočnilo a obec začala vystupovať pod jedným názvom. Je zaujímavé, že nad historicky oveľa starším názvom materskej obce Lešetice zvíťazilo Podolie, ktoré pred splynutím nebolo vlastne ani samostatnou dedinou. V priebehu 18. stor. sa v písomnostiach panstva obec Lešetice už nevyskytuje. Z tohto dôvodu sa v našom ďalšom texte budeme stretávať už len s Podolím. Lešetice ako alternatívny názov Podolia však neupadli do zabudnutia. Hoci pôvod názvu Lešetíc, ako sme už ukázali, má čisto slovanský pôvod, maďarizátorom ešte začiatkom 20. stor. vyhovoval viac ako slovensky znejúce Podolie. Preto v rokoch 1900-1907 vystupuje obec pod pomaďarčeným názvom Leszéte. V týchto rokoch susedné Korytné bolo „Koritnó". Avšak v roku 1907 sa tento názov prestal páčiť a obec sa nazvala Alsóleszéte, teda Dolnými Lešeticami, hoci dovtedy s Podolím, teda ani s Lešeticami, nemala nič spoločné. Podolie až do roku 1920 bolo Hornými Lešeticami (Felsóleszéte).

Zemania v Podolí

Zemanmi sa vo feudalizme označovali príslušníci menej majetnejšej šľachty. Boli osobne slobodní ako vysoko postavení šľachtici, ale bývali v oveľa skromnejších sídlach - kúriách, alebo dokonca, ako to bolo v prípade podolských zemanov, v obyčajných domoch. Zemania z Podolia boli pravdepodobne všetci armalisti, teda patrili do tej vrstvy zemanov, ktorých do šľachtického stavu povýšil panovník listinou - armálesom. Armalisti nedisponovali veľkým majetkom a pôdu si obrábali väčšinou sami. Podolskí zemania pochádzali z poddanskej vrstvy obyvateľstva a v čase Orságovcov a Františka Nádašdyho st. boli povýšení do šľachtického stavu za vojenské zásluhy. Z urbárských písomností z I. pol 17. stor. vieme, že v Podolí žili zemania: Ján Bodom, Ján Peppel, vdova po Jurajovi Jankovičovi, vdova po Jánovi Andoršim a Ján Krajčovič. V súpise uhorskej šľachty v r. 1664 boli zapísaní ako podolskí zemania Dávid Fôldôsi a Ján Konček. V roku 1781 sa spomínajú v Podolí dve rodiny zemanov jedného zemanského rodu: Ján Fogaš so synmi Jánom, Martinom a Jurajom a Martin Fogaš so synmi Jánom, Mikulášom a Jurajom. V kanonickej vizitácii z roku 1788 sú uvedení niektorí príslušníci týchto rodín: nebohá Barbara Fogašová, Ján a Martin Fogaš, ktorí mali role v pobedimskom chotári.

Veľké zmeny po r. 1848

Pre Podolie a Korytné, tak ako pre iné obce v celom Uhorsku, znamenala druhá polovica 19. stor. prevratné zmeny. Uhorský snem v r. 1848 schválil tzv. marcové zákony, ktorými bolo zrušené poddanstvo. Skončilo tak stáročia trvajúce obdobie závislosti poddanského obyvateľstva od zemepánov. Uvádzanie zákonov do života spomalil politický vývoj v krajine, ktorý v r. 1848-1849 vyústil do revolúcie. Revolučné udalosti aktívnejšie prežívalo obyvateľstvo Korytnianskych kopaníc. Bolo to pochopiteľné, pretože ako evanjelici patrili pod farnosť Krajné a Krajňanci horlivo pod porovali revolučné snahy Štúrovcov. Najznámejší národovec z Korytnianskych kopaníc bol Martin Obuch.

Po utíchnutí revolučnej vlny sa v praxi začali uplatňovať marcové zákony. Proces, ktorý mal legalizovaťzrušenie poddanstva bol veľmi zložitý a časovo náročný. Súviselo s tým presné katastrálne vymeriavanie pozemkov, vymedzenie a definitívne určenie chotárnych hraníc obcí, vydeľovanie lesov a pasienkov z majetku zemepánov, ktoré boli obrábané spoločne s bývalými urbárnikmi. Ešte pred tým ako sa ustanovili nové vlastnícke pomery, v rámci ktorých sa dovtedajší užívatelia pôdy stali jej skutočnými majiteľmi, cisársky dvor dal zaevidovať všetky nehnuteľnosti do pozemkového katastra za účelom vyhotovenia tzv. konkretuálnych máp pre daňové provizórium. V súvislosti s týmto procesom sa v Podolí v roku 1850 uskutočnilo katastrálne vymeriavanie s vytýčením chotárnych hraníc medznými kameňmi, stípami a kopcami. Vymedzenie chotára (obmezuvdníchotára) sa uskutočnilo formou obhliadky, pri ktorej boli prítomní okrem stoličných úradníkov aj richtár a prísažní, a nechýbali ani zástupcovia susedných obcí. V „Mezepise", ktorý sa počas prehliadky spísal, sa dozvedáme veľa zaujímavého o charaktere chotára v Podolí. Chotár obce sa začínal „... pri kopci (hraničný medzník) trojochotárnem, kteri hraničí chotár Čásztkovszký Podolski a Pobedimski, od kterého vede súmez (hranica)." Je to miesto, na ktorom chotárna hranica v súčasnosti pretína zavlažovací kanál, tam, kde sa aj dnes stretávajú chotáre troch obcí. Popis hraničných medzníkov je bohatý na chotárne názvy a mená roľníkov, na ktorých pôde je vytýčená hranica. Napr. úsek chotárnej hranice, v mieste, kde pretína potok Dubovú je popísaný takto: „... jdúce vedla roly Kubrického, kde je kopec na krokov 178, tu presekne mez potok Dubová rečení... od toho kopca okolo Konopníc podolskich Gúčikovskich proti Čachticám na krokov 170 sa nachádza kopec." Hranica oddeľujúca častkovský chotár s podolským pokračuje západným smerom a pretína ďalší potok „kde potok Dudváh rečeni mez presekne". V jednej časti je chotárna hranica totožná so „Stranským potočkom", vedie k medzníku „kde potôčik druhí Bokšinski rečeni sa stiká". Zaujímavé miesto, na ktorom končí susedstvo s Častkovcami a kde sa stýkajú chotáre štyroch obcí je v Mezepise popísané takto: „...tu vede cesta chotárna pomezi Háje až ke kopcu štvero-chotárnemu, kteri hraničí chotár Hrachoviski, Časkovski, Podolski a Krajnanski a tu ma konec pomeznost z osadu Castkovsku." Spoločná hranica Podolia a Krajného končila tam, kde sa začínalo susedstvo s Korytným. Hranica s obcou Korytné sa dlhší úsek tiahla popri Korytnianskom potoku a viedla „medzi záhrady kopaničárske", pokračovala „pomedzi luki podolske a koritnanske". Pri ďalšom popisovaní hranice sa spomína rola „Fogašech podolská" a „Macháčovská koritnanská". Hranica sa pri ceste vedúcej od Očkova stočila na sever a za záhradou „Cibulkovej" prechádzala cez zástavbu obidvoch obcí : „vede križom medzi domi podolske a koritnanske a prinde k pasienkom obidvuch osadí, tu vede mez k vode Dudváh." Hranica určitý úsek viedla popri Dudváhu, a okolo „lúk Valech", potom sa stočila k pobedimskemu chotáru a smerovala k východziemu bodu obchôdzky.

Katastrálnym vymeriavaním sa dovŕšil vývoj podolského a korytnianskeho chotára a vtedajší stav chotárnych hraníc sa legalizoval. Odvtedy sa hranice oboch chotárov menili len v malých detailoch.
Proces, ktorý súvisel so zánikom feudálneho vlastníctva pôdy sa dovŕšil až vtedy, ked sa z bývalých poddaných stali skutoční majitelia pôdy. Tento významný krok sa realizoval po roku 1861 zavedením pozemkových kníh, v ktorých sa zaznamenávalo vlastníctvo majiteľov nehnuteľností

Chotárne názvy

Obyvatelia obcí už od pradávna dávali pasienkom, lúkám, lesom, vrchom, potokom, potôčikom a iným miestam názvy, ktoré sa nachádzali v ich chotári. Väčšina týchto chotárnych názvov sa preniesla až do našej doby. V písomnostiach z 2. pol. 19. stor., napr. v katastrálnych a pozemkových mapách, sa nachádza veľa chotárnych názvov v autentickej podobe.
Chotárne názvy v katastr. území Podolie: Humenice, Kapustnice, Pažiti Ohrady, Dolné Lúky, Prostredné lúky, Pod cestu, Luh, Rubanice, Za Luhom, Vyše Luha, Behanice, Noviny, Vyše kostela, Flaky, Kračiny, Diely, Dlhé diely, Dlhé diely do potoka, Za Korytnom, Niže dráh, Nad dráhy, Nad Kolným, Na Benušovej, Okienkech kopanini, Pod Kolnym, Nad Zadovu, Kopanice, Čunová, Trnkové, Jandove kliny, Strany, Lúky od Častkoviec, Boriny, Salašky, Vranie, Trnkové, Barina (potok). Katastrálna mapa obce Korytné z 2. pol. 19. stor.
Chotárne názvy v katastr. území Korytné: Záhumenice, Kapusnice, Za topolskú cestu, Dielce, Pažiť, Konopnice, Lazy, Pri Lazoch, Od Pobedímskeho, Od Podolského, Dielce, Kozinec, Pri Hlavine, Kračiny, Nad Markom, Nivky, Bočina, Pri hradskej, Ostrovské, Ondrašech bočiny, Háje, Brezina, Pod brezinu, Horné kopanice, Obuchech bodonky, Nad Benušovou, Pod Durišom, Na jarkoch, Halasove a Handrelove, Plankovce velké, Plankovce malé, Chmelovica, V ohradcoch, V oreší, Pod oreší, Bajzovské, Nad pivnicami, Nivne, Od Očkova, Kopečné, Gašparovská.

Publikované: 27.11.2007