12.8°, viac o počasí
O obci
História Podolia a Korytného po roku 1914
Obdobie prvej svetovej vojny
V Európe sa už koncom 19. storočia začali formovať dva proti sebe stojace tábory veľmocí. Na jednej strane bolo Anglicko a Francúzsko, ktoré ovládali rozsiahle koloniálne dŕžavy v Afrike a Ázii. Ich hlavným rivalom bolo najmä Nemecko, ktoré sa zjednotilo až r. 1871 a dožadovalo sa nového „spravodlivého" rozdelenia zámorských kolónií. Najbližším spojencom sa stalo Rakúsko-Uhorsko usilujúce sa rozšíriť svoj vplyv predovšetkým na Balkáne. Rusko sa po určitom manévrovaní pripojilo k Anglicku a Francúzsku, čím sa sformoval blok Dohodových mocností. Nemecko, Rakúsko-Uhorsko a Turecko zasa vytvorili Trojspolok.
Atentát na následníka trónu Františka Ferdinanda d'Este 28. júna 1914 viedol o mesiac neskôr k vyhláseniu vojny Srbsku, čo znamenalo začiatok prvej svetovej vojny. Vojnová hystéria postupne zachvátila celú Európu.
Podolčanov správa o mobilizácii zastihla práve uprostred žatvy. Podľa mobilizačnej vyhlášky, podpísanej cisárom Františkom Jozefom L, sa mali k najbližším vojenským posádkam hlásiť všetci bojaschopní muži do veku 40 rokov. Mladí chlapi z Podolia, Krajného, Očkova a Častkoviec, bez veľkého nadšenia rukovali do 71. pešieho pluku v Trenčíne, 72. pešieho pluku v Bratislave, do honvédskych plukov v Nitre, Bratislave i Košiciach. Pre rakúsko-uhorskú armádu sa okrem srbského frontu stal ťažiskovým východný front, kde bojovala po boku Nemecka proti cárskej ruskej armáde. Na začiatku vojny prevládal ešte naivný optimizmus, každý veril v rýchle víťazstvo a skorý koniec vojny. Matky a novomanželky oplakávali svojich mužov, synov, manželov, ale domnievali sa, že vojna nepotrvá viac ako dva-tri mesiace a ich polovičky sa vrátia na opustené rodinné grunty. Domácnosti zatiaľ iba trpezlivo podporovali vojsko odovzdávaním nepotrebného šatstva - odevov a obuvi.
Už prvé boje na srbskom a najmä na východnom fronte ukázali, že vojna potrvá oveľa dlhšie. Neschopné velenie armády hnalo vojakov v zovretých formáciách proti ruským guľometom. Na poliach Haliče padla na jeseň 1914 a v priebehu roku 1915 väčšina povolaných. V dôsledku veľkých strát na všetkých frontoch muselo velenie siahnuť na dalšie ľudské rezervy štátu.
V apríli 1915 bola ďalšia mobilizácia, ktorej podliehali všetci muži od 18 do 50 rokov. Neprítomnosť mužov sa čoskoro bolestne dotkla každej roľníckej rodiny v Podolí i Korytnom, drobné roľnícke hospodárstva zostali bez živiteľov - na miesta hospodárov museli nastúpiť ženy, deti a starci. To však nebol jediný nepriaznivý dôsledok vojny. Pre potreby armády sa začali rekvirovať kone a hovädzí dobytok. Rovnako sa museli plniť povinné dávky pre štát. Začal sa pociťovať všeobecný nedostatok potravín, zaviedli prídelový systém na múku a petrolej. O všetkých obecných záležitostiach rozhodoval obvodný notár Ján Gočár. Vojaci v Podolí na zhromaždisku nemilosrdne zapisovali od chudobných roľníkov mnohokrát posledné zdroje obživy - kone a dobytok.
Vojnové vypätie odhalilo všetky slabosti starej monarchie. Veľmocenské chúťky vládnucich kruhov však hnali krajinu do dalších nezmyselných bojov. Veľmi bolestným spôsobom sa poddanských veriacich dotklo nariadenie o rekvirácii kostolných zvonov. Symboly viery mali byť pretavené na bojové kanóny. Ani realizácia tohto nezmyselného nariadenia však nezlepšila vojnové vyhliadky Rakúsko-Uhorska. V r. 1917 vstúpili do vojny po boku Dohodových mocností Spojené štáty americké, čím sa definitívne zmenil pomer síl v neprospech Nemecka a Rakúsko-Uhorska. Bolo len otázkou času, kedy budú obe krajiny vojensky porazené. Začiatkom jesene r. 1918 bolo už jasné, že Rakúsko-Uhorsko je na lopatkách a musí čoskoro kapitulovať Žiaden z cieľov, za ktoré zomierali denne stovky vojakov na frontoch, sa napriek enormnému úsiliu nepodarilo dosiahnuť Aj 39 Podolčanov a Korytňancov položilo svoje životy úplne zbytočne. Stará monarchia bola odsúdená na zánik. Slováci nemali dôvod nad touto skutočnosťou plakať lebo maďarské vládnuce kruhy im neboli ochotné zabezpečiť ani tie najzákladnejšie národné práva.
Anonymný pisateľ opísal toto obdobie v Podolí nasledovne: „Ako sa blížil koniec vojny, vojaci dezertovali, ukrývali sa a nechceli nastúpiť službu. Četníci neustále kontrolovali po dedine uprchlíkov, tí však ukrytí v maštaliach a po kopaniciach očakávali už v bezpečí blížiaci sa koniec vojny. Nejeden raz sa stalo, keď ich aj objavili, už ich nehnali späť na frontové bojiská."
Do Podolia a Korytného sa nevrátilo 39 mladých mužov, väčšinou vo veku od 18 do 25 rokov, na bojiskách našli smrť mladí chlapci, ktorí ešte ani nestačili okúsiť chuť života. Na samom začiatku vojenského besnenia, v r. 1914 zahynuli: 19-ročný Michal Hanic, Juraj Masár, Martin Obuch, Martin Bielko, Ľudovít Kičin, Ján Kuliška. Konca vojny sa nedožili ďalší z Podolia, kopaníc a Korytného, v r. 1915 zahynuli: Michal Masár, Juraj a Gašpar Masárovci, Ján Masár, Samuel Kozák, Ján Makarský, Mikuláš Rákay, Štefan a Jozef Valovci, Ján Augustín (nar. 1882), Ján Augustín (nar. 1885), Ján Burza, Ján Čecho, Pavol Kačenák. V r. 1916 k nim pribudli Vojtech Makara, Ján Marušic, Matej Parčí, Michal Šimo, Ján Toráč, Imrich Čechvala, Pavol Kozák (nar. 1890), Pavol Kozák (nar. 1892), Jozef a Gašpar Masárovci.
V r. 1917 zomreli na frontoch 20-ročný Štefan Masár, Rudolf Okienka, Ján Pisca, Štefan a Imrich Uhlíkovci, Gašpar Kičín a tesne pred ukončením vojny Pavol Kuliška, Jozef Zemko, mladoženáč, zomrel na talianskom fronte.
Vznik I. ČSR
Začiatkom novembra 1918 sa skončilo dovtedy najväčšie vojenské stretnutie mocností v dejinách ľudstva - 1. svetová vojna. Na troskách Rakúsko-Uhorskej monarchie vznikli nové národné štáty. Dňa 28. októbra vyhlásil Československý národný výbor v Prahe, pred rozjasanými masami, Československú republiku. Na 30. októbra 1918 zvolala Slovenská národná strana poradu slovenských politických predstaviteľov do Turčianskeho sv. Martina. Na tomto zasadnutí sa oficiálne ustanovila Slovenská národná rada, ktorá prijala Deklaráciu slovenského národa, ktorou sa Slovensko pripojilo k samostatnému československému štátu.
Martinskou deklaráciou z 30. októbra 1918 Slováci jednoznačne prejavili vôľu rozísť sa s Uhorskom a vytvoriť spoločný štát s Čechmi. Od deklarácie k skutočnému prevzatiu moci bola však dlhá cesta. Slovensko malo dosť síl, aby jasne prejavilo svoju vôľu rozísťsa s Uhorskom. Nemalo však dostatok prostriedkov na to, aby samo zlomilo po desaťročia budovanú moc úradov, vojsk, žandárov, prevahu županov a slúžnych, závislých od Budapešti, zmaďarizovaných železničiarov, poštárov, učiteľov, advokátov, živnostníkov, ale i statkárov a pozostatkov šľachty.
Maďarská vláda sa ani po svojej kapitulácii nemienila vzdať územia Horného Uhorska, nazývaného Felvidék. Maďarskí žandári a vojenské jednotky dostali príkaz hájiť celistvosťkrajiny za každú cenu. Slováci však už precitli a najmä navrátilci z frontu sa prestali báť „veľkomožných pánov" a začali robiť „poriadky" podľa svojich predstáv. Najčastejšie sa vyvŕšili na tých, ktorí na vojne zbohatli. Začali rabovať hlavne židovských obchodníkov a krčmárov a vyháňať predstaviteľov starého režimu. Stav bezvládia sa skončil až vtedy, keď začiatkom decembra česko-slovenské vojsko obsadilo Ponitrie a do konca roka aj celé územie Slovenska. Až potom sa Slováci a obyvatelia Podolia a Korytného fakticky stali občanmi nového štátu.
O blížiacom sa prevrate ľud v Podolí nič nevedel, prvé chýry došli až začiatkom novembra 1918 z Nového Mesta nad Váhom. Ako tvrdí zapisovateľ týchto udalostí v „podolskom notariáte", obyvateľstvo jasalo radosťou, keď boli prečítané správy o Martinskej deklarácii. V piatok 1. novembra 1918 mládež počas služieb Božích strhla zo školskej budovy maďarský nápis, večer bol lampiónový sprievod obcou - k občanom potom prehovoril Ján Jankech, roľník z Podolia a kaplán Ladislav Harangozó o význame prevratu a dosahu rozpadu Rakúsko-Uhorského mocnárstva. Obyvateľstvo zaspievalo dovtedy nedovolenú a zakázanú pieseň „Hej Slováci". Takto sa sprievod pohol dolu obcou a odtiaľ do susedného Korytného.
Revolučná nálada sa obrátila spolu s obyvateľmi obce proti všetkým, v ktorých videli príčinu svojej biedy. Po celom notariáte sa prevalila vlna násilností hlavne proti židovským obchodníkom a statkárom, ale i proti predstaviteľom vládnej moci, žandárom a notárom. Keď sa 3. novembra 1918 začali vracať vojaci z frontu domov, prvou ich zastávkou boli krčmári - v Podolí Viliam Ringvald, v Korytnom Markus Marmorstein a Ferdinand Feldmann. Ked videli, že vojaci idú na nich so zbraňami v ruke, radšej rýchlo a zadarmo nalievali - takto potúžení alkoholom „navštívili" ešte Potravné družstvo v Podolí, kde dostali taktiež vypiť. Dochádzalo i k rabovačkám, častkovský statkár Oskar Horváth, ktorý mal vtedy tzv. košár v Podolí, zostal jednoducho bez svojich 200 oviec, rozvášnený ľud mu ich jednoducho rozobral.
4. novembra 1918 „okolný" notár Ján Gočár a jeho pisár Jozef Kudelka ušli do Vŕbového, notársky úrad i byt zostali opustené, nik neúradoval. O deň neskôr vtrhli do obce Čachtičania, spojili sa s niektorými „nevyspelými" obyvateľmi a robili v obci veľké „neporádky". Do farských okien hádzali kamenie, idúc ďalej vtrhli do notárskej kancelárie, kde povyhadzovali všetky spisy, v byte notára rozlámali nábytok - stoličky, skrine. Notárov zničený nábytok neskôr ľud uschoval do jednej izby a v uprázdnených priestoroch začali prvé porady obecnej rady. Výtržnosti sa mnohým už zunovali, úrad notára nefungoval, nemali sa kde vybavovať stránky. Ešte však chaosu nebolo konca - najväčšia panika nastala, keď sa po dedine rozšírila fáma, že z ilavskej väznice ušlo okolo 400 väzňov a tiahnú smerom na Nové Mesto nad Váhom a Piešťany. Cestou vraj všetko ničia, zabíjajú a pália... Do Kasína boli narýchlo zvolaní obyvatelia obce, pretože stav bol neudržateľný, a aby bol v obci konečne poriadok, zriadili národnú stráž. Dohodli sa vyslať „delegátov", ktorí mali doniesť z vojenských skladov zbrane, vrátili sa však bez nich, lebo zbrane nedostali. Očakávaní „ilavskí zločinci" však neprišli a tak sa situácia v Podolí pomaly upokojovala. Absenciu notára však pociťovali čoraz nástojčivejšie - preto obecné zasadnutie požiadalo učiteľa Albína Bielického, aby prevzal vedenie úradu. Nik však nechcel na seba vziať v týchto pohnutých mesiacoch takú zodpovednosť. Bielický svoju kandidatúru nepotvrdil, po odmietnutí, že nemá dostatočnú prax a ani oprávnenie, úrad notára zostal neobsadený.
Konečne začala pracovať aspoň okresná národná rada v Novom Meste nad Váhom. Odtiaľ prišiel do Podolia osobne advokát Rudolf Markovič a v doprovode podolského kaplána sa zúčastnili na obecných voľbách. Za richtára bol v Podolí zvolený Ján Jankech, roľník, predprevratový horlivý národovec, ktorý sa však po krátkom úradovaní funkcie vzdal. Dňa 7. 12.1918 bol znova zvolený Ján Kubrický za starostu a Gejza Molnár, dovtedajší lubinský notár bol požiadaný, aby prevzal notársky úrad. Títo úradovali „kľudne a prospešné" až do úplného usporiadania pomerov.
V druhej polovici decembra bol menovaný do funkcie prvého okresného komisára Karol Dvořák. Chodieval medzi ľudí, neuzatváral sa vo svojom novom úrade a pôsobil upokojujúcim dojmom na obyvateľov podobne ako nitriansky župan dr. Okánik. Anonymný pisateľ spomienok na búrlivé roky vzniku I. ČSR v podolskom notariáte ukončil svoju spisbu tak ako to cítil: „Uvedomiac si to, že ľud tohto okolia bol vždy svojmu národu verný a oddaný, nastala nevýslovná radosť z toho, keď sa v úradoch ich žiadosti a iné záležitosti vybavovali v jazyku svojom a že konečne prišla doba, ked sa madarské tisícročné putá rozpadli a ako slobodní občania v slobodnej vlasti si môžu otvorene a verejne vykonávať svoje práva a povinnosti."
História obci od r. 1945
Dňa 7. apríla 1945 vydalo Predsedníctvo SNR nariadenie o národných výboroch. 21. apríla 1945 na základe nariadenia SNR zrušili i obvodný notársky úrad v Podolí a „zriaďuje sa úrad národného výboru v Podolí." Notársky adjunkt Jozef Pinčár sa hneď 24. apríla prihlásil do služby na novozriadenom NV.
Pred voľbami pracoval v Podolí nový MNV s 24 člennou radou, predsedom bol Ján Kubrický, tajomníkom František Martiš. Riešili praktické i hospodárske otázky života obce: výmenu pôrodnej asistentky, lebo po 30-ročnej nepretržitej službe odchádzala Helena Príbusová, nahradila ju Mária Mašánová, stavbu meštianskej školy na Pažiti, plány na stavbu kultúrneho domu s vedľajšími miestnosťami, výplatu obecným hájnikom Jánovi Rákayovi a Jozefovi Plichtovi, ktorí okrem peňazí dostali v naturáliách ešte ročnú odmenu 800 kg obilia, schvaľovacím procesom prešiel i výber medzi dvomi žiadateľmi na zriadenie súkromnej autobusovej linky Milanom Masárom a Ľudovítom Košútom.
Prvé voľby v oslobodenom Československu boli v máji 1946. V Podolí i Korytnom, tak ako na celom Slovensku zvíťazila Demokratická strana, ktorá získala 62 % hlasov, zatiaľ čo Komunistická strana iba 35% hlasov. Voľby v Podolí vyhrala so 607 hlasmi DS, 193 hlasov mala KSS, Strana slobody 20 hlasov a Strana práce 4 hlasy. Celkovo bolo odovzdaných 824 volebných lístkov. Demokratická strana tak prvý, ale i poslednýkrát získala v obci 18 mandátov, kým komunisti iba 6 mandátov.
V decembri 1946 už bol predsedom MNV v Podolí Viliam Makarský. Obecné zastupiteľstvo malo smelé plány: rekonštrukciu všetkých obecných ciest, ľud. ozdravovňu, ordináciu a čakárne lekára, verejný kúpeľ pre potrebu kraja, obecnú čitáreň, miestnosti pre riadny poštový úrad, v dvojročnom pláne bol i návrh na detské jasle a detskú opatrovňu, pokračovanie v projektoch na stavbu kultúrneho domu, nový bitúnok, rozšírenie elektrickej siete v obci. Plán počítal so štátnou subvenciou - 50-75 % celého nákladu rozsiahlej investície obce. Zastupiteľstvo zatiaľ schválilo iba najpotrebnejšie - obnovenie všetkých ciest zničených vojnou. Nakoľko obec sa nachádzala v mimoriadnej núdzi, spôsobenej vojnou, žiadali vo veci zásobovania zvýšený prídel otrúb a krmiva pre dobytok a ošípané.
S pripomienkami schválili zriadenie novej píly pre potreby občanov pri dome Michala Cibulku ml. Nesmel si však pozemok ohradiť a nepodnikať pre seba.
V Korytnom bol od decembra 1946 predsedom MNV Štefan Čechvala, radu MNV tvorili predstavitelia Demokratickej strany a KSS. Na prvom dôležitom zasadaní MNV boli prítomní všetci členovia: Jozef Masár, Gejza Uhlík, Milan Masár, Jozef Halás, Gašpar Masár, Izidor Čechvala, Ján Bobocký, Jozef Miklovič, Ján Masár, Michal Hanic, Alojz Augustín, Juraj Masár, Jozef Jankech, Ján Bublavý, JozefAugustín, Martin Lacko, Martin Batka. Aj Korytné sa chcelo zapojiť smelým hospodárskym plánom do budovateľského programu vlády. Zo štátnych subvenciií chceli získať väčšiu časť finančných prostriedkov: okolo 2 miliónov na vybudovanie novej cesty cez kopanice z Krajného do Pobedima, na novostavbu kultúrneho domu (750 tisíc), rozšírenie elektrickej siete na kopanice, na prestavbu a zmodernizovanie obecnej tehelne (645 tisíc korún), na novostavbu hasičského skladišťa a i.
Neúrodný rok 1947 sa prejavil v Podolí klesajúcou životnou úrovňou, ceny najzákladnejších potravín, napr. chleba, začali stúpať, ľudia, ktorým prídel nepostačoval, ho kupovali na čiernom trhu. Zachovali sa záznamy o tom, že 1 q žita stál „načierno" až 2000 Kčs.
Po februári 1948, keď komunistická strana úplne prevzala vládu v Československu, zostalo na celom Slovensku iba 1/3 zo všetkých MNV v obciach. Všade inde boli národné výbory rozpustené a menované Dočasné správne komisie. Členov nových - reorganízovaných - výborov vyberal akčný výbor a občania sa mali k nim vyjadriťna verejnej schôdzi. Hned po februárových udalostiach v Prahe vznikol Miestny akčný výbor NF aj v Podolí. Predsedom sa stal dlhoročný politický pracovník v obci Vendelín Mašán. Na základe odporučenia tohto akčného výboru bol zrušený miestny národný výbor a vymenovaná miestna správna komisia, predsedom zostal Viliam Makarský. Miestna správna komisia riadila život v obci až do r. 1951, kedy bol zreorganizovaný MNV. Reorganizáciou národných výborov sa vytvoril jednotný typ ľudovej správy. Definitívne bola odštátnená samospráva, národné výbory plnili funkciu výkonných orgánov štátnej moci. Komunistická moc sa musela popasovať aj s otázkou cirkvi.
Hospodárenie oproti roku 1947 bolo lepšie, prejavilo sa vo zvýšenom chove dobytka a ošípaných. V r. 1948 sa narodilo v obci 77 detí, sobášov bolo uzavretých 34 a zomrelo 48 občanov. Kultúru v tomto období predstavovalo divadlo a tancovačky. Miestni ochotníci odohrali tri divadelné predstavenia a uskutočnilo sa 23 tanečných zábav. Potravné družstvo konečne pristúpilo k dlhoočakávanej stavbe kultúrneho domu. Hrubá stavba mala byť skolaudovaná v r. 1948, ale pre technické a finančné ťažkosti nebola dokončená.
V r. 1949 bola nadpriemerná úroda obilnín, príroda urobila svoje -dlhé a výdatné májové dažde spôsobili, že boli obrovské hektárové výnosy všetkých druhov obilia - napr. pšenice 25-28 q, jačmeňa 26-36q, raži 20-22q, kontingenty boli v tomto roku prekročené. Do obce začali chodiť agitátori, ktorí presviedčali roľníkov o nevyhnutnosti založenia JRD a výhodnos-I i vstupu do družstva. Rečníci však neboli dostatočne pripravení jednak na záporný postoj roľníkov ani na otázky, na ktoré nevedeli správne reagovať. Socializácia dediny sa ale i stretla so značným odporom, vytvorili sa dve skupiny. Jedna už agitovala za družstvo a druhá údajne „verejne poburovala" proti vstupu do JRD. Pretvorením bývalej strojno-traktorovej stanice vznikol prípravný výbor JRD. Predsedom sa stal Vojtech Mašán. Prípravný výbor nezískal žiadnych nových členov, po reorganizácii v r. 1950 sa stal predsedom JRD Rudolf Palcu t, k 34 členom pribudlo ďalších sedem... Po jarných prácach, ktorých plány vypracoval správca štátneho majetku v Častkovciach Alojz Krajíček a následnej úspešnej žatve mohlo družstvo v Podolí prejsť na JRD 1. typu.
V r. 1950 nastali i prvé pozemkové zmeny, najskôr bola vykúpená cirkevná pôda, potom obecné role - pridelili JRD, v nasledujúcom roku na jar boli už osiate, úroda však bola slabá.
V r. 1949 vyskúšali deti pohotovosť hasičov - horela totiž stodola, patriaca bratom Jánovi a Pavlovi Kubrickým. Zhorela celá, i so zásobami krmív a slamy, iba múry zostali. Požiar spôsobený detskou nerozvážnosťou-hrou so zápalkami vyčíslili na 1 000 korún, na vtedajšiu dobu úctyhodný peniaz. V obci sa stávali i nešťastia - tragicky zomreli dvaja mladí chlapci-Michal Gúčik, robotník z kameňolomu spadol z nákladného auta a Jozef Šimo, robotník na stavbe bol usmrtený osobným autom.
Za vedúceho úradu MNV bol ustanovený dovtedajší tajomník Ján Heldes, nahradil Jána Kočutka, ktorého preložili do Levíc.
V jeseni 1949 predstavitelia obce rokovali s Potravným družstvom o vytvorení miestneho kina. Napriek vysokému nájomnému sa začalo s prípravnými prácami, takže ešte v tom istom roku bola sála Potravného družstva pripravená a čakalo sa iba na dodanie premietacích prístrojov.
V obci sa rodilo veľa detí, v r. 1949 až 81, ďalších 27 v nasledujúcom roku, obec preto žiadala zriadenie detskej poradne, no bezúspešne. Okres zriadil iba nový zdravotný obvod, ale lekára nepridelil. Najbližší lekár bol až v Čachticiach.
V tomto období ženy pomaly prestávali nosiťrázovitý podolský kroj a začínali sa obliekať „po mestsky."
Ďalšie roky boli v znamení slabej úrody obilnín, ale i ovocia, pretože stromy napadli húsenice.
V r. 1951 sa v škole vymenilo niekoľko učiteľov, riaditeľom sa stal J. Krajčovič. Nastali zmeny i v správe obce - zreorganizovaný MNV mal predsedu Michala Plichtu, podpredsedom bol Jan Jurda. Výbor pozostával z 24 členov, dalších 5 referentov malo na starosti svoje referáty - napr. výživy, poľnohospodárstva a i. V obci sa narodilo 31 detí, manželstvo uzavrelo 43 párov a zomrelo 16 obyvateľov.
V r. 1952 MNV viedol Štefan Ščepko, z 24 členného výboru bol zvolený užší 7 členný výbor, ktorý tvoril radu.
V r. 1953 postihol obec mor hovädzieho dobytka. Za krátky čas uhynulo 30 kusov dobytka. Každé auto, osoba, povoz vychádzajúci z obce musel byť dezinfikovaní. Niektorým majiteľom uhynul všetok dobytok, verejné schôdze, zhromaždenia, hostince mali povolenú obmedzenú návštevnosť, ľudia sa zo zdravotných dôvodov nesmeli zhromažďovať V júni sa týždeň nevyučovalo na miestnych školách.
Rok 1954 sa čiernymi písmenami zapísal do dejín obce. Po tuhom mraze v januári, keď teploty dosahovali miestami až -27 stupňov Celzia a trvali vyše troch týždňov, aj v máji prišiel taký mráz, že ovocné stromy pomrzli a málo odolné rastliny boli poškodené. Najhoršia katastrofa však prišla 1. júla. Od rána iba slabo pršalo, popoludní prišiel silný lejak s ľadovcom, vody potoka zaliali niektoré domy stojace pri potoku, koryto nestačilo pojať toľké množstvo vody. Tiekla dolu dedinou, dolu žľabom i pustinou okolo pošty a budovy školy. Až neskôr sa pomocou čerpadiel odčerpávala voda aj z humien, ktoré boli na nížine. Výška vody dosahovala 1,3 metra. Mnohí Podolčania si nepamätali takejto pohromy na úrode, na obilí i ovocných stromoch, poškodených 4 cm veľkým ľadovcom. Poškodení občania, ktorí nemali kam hlavu skloniť (5 domov pri potoku celkom podomlela voda), dostali od štátu finančnú pomoc na postavenie domov. Farský úrad získal na opravu až 42 000 Kčs.
Voľby v r. 1954 priniesli zmenu: predsedom miestneho národného výboru sa stal Ján Bobocký, podpredsedom Albín Augustín, tajomníkom Jozef Bublavý. Členovia: Michal Križák, Jozef Mišovic, Imrich Macháč, Jozef Hrušovský, Rudolf Hadbábny, Helena Jurdová, František Gúčik, Michal Kraj čík. Do ONV bol zvolený Michal Masár.
V roku 1957 boli voľby do MNV, ONV a KNV Volieb v Podolí sa zúčastnilo 99 % voličov. Za členov MNV boli zvolení títo občania: Emil Sčepko, Michal Krajčík, Barančíková Alžbeta, Augustín Albín, Mišovic Jozef, Červeňanský Stanislav, Príbusová Helena, Bublavý Jozef, Bobocký Ján, Mráz Štefan, Jurda Ján, Čechvala Rudolf, Masár Pavol, Čechvala Michal, Pisca Jozef, Masár Alojz, Halienka Jozef, Augustín Emil, Čechvalová Alžbeta, Masár Jozef ml., Juriga Emil, Šimo Anton, Dudíková Helena, Hanic Michal, Masár Jozef st., Kriško Vladimír, Kovár Martin, Drahoš Martin. Z týchto občanov boli zvolení títo členovia rady MNV: Emil Ščepko, Michal Krajčík, Alžbeta Maráková, Jozef Mišovic, Stanislav Červeňanský, Jozef Pisca, Emil Augustín, Martin Drahoš, Anton Šimo. Predsedom MNV sa stal Emil Ščepko a tajomníkom Emil Augustín. Za členov ONV boli zvolení: EmilAugustín, Helena Burzová, Anna Červeňanská. Do KNV bola zvolená Alžbeta Drahošová.
Rok 1957 bol významný tým, že 1. júla došlo k zlúčeniu obce Podolie s obcou Korytné. Verejné zhromaždenia sa nezaobišli bez hádok, posmeš-kov. Dlho sa občania nevedeli dohodnúť na spoločnom názve obce. Jedným zo vtipných návrhov bol názov obce skladajúci sa vlastne z oboch - Podrytné. Našťastie, ľudská múdrosť zvíťazila a obyvatelia oboch susedných obcí sa dohodli na spoločnom názve Podolie. Čoskoro si na spojenie obcí zvykli a problémy, ako dobrí susedia, riešili spoločne.
Spojenie obcí prinieslo mnoho pozitívnych stránok. Niektoré budovy sa uvoľnili a iné postavili. V Korytnom sa vybudovala z pôvodného MNV nová škola. Už sa nemuseli v jednej triede učiť naraz dva, tri ročníky. Na hornom konci pri kostole a na dolnom, na Markusovci, kde bolo predtým korytnianské MNV, zriadili materskú školu. Od septembra boli zlúčené školy - národná škola v Podolí bola pripojená k OSŠ v Po-dolí. Od roku 1957 fungoval v oboch spojených obciach miestny rozhlas. Rozvíjala sa i kultúra: divadelný krúžok nacvičil hry Radúz a Mahuliena a Statky-zmätky. V tomto roku sa narodilo 54 detí, manželstvo uzavrelo 35 párov a zomrelo 17 starých ľudí.
V roku 1958 boli, na základe rozhodnutia pléna MNV pozbavení funkcie člena rady MNV: Emil Augustín, Jozef Pisca, Stanislav Červeňan-ský. Na ich miesta boli zvolení: Michal Čechvala, Jozef Bublavý a Albín Augustín. Na Korytnianské kopanice bol v r. 1958 zavedený elektrický prúd i telefón a konečne tam začal premávať autobus. V Podolí vybudovali most a upravili cesty, pribudli nové obchody: býv. Zelovoc, holičstvo a dva obchody so samoobsluhou. V záhrade Imricha Bobockého postavili Strojno-traktorovú stanicu.
V roku 1959 bolo v obci 638 domov a 2933 obyvateľov. Podľa zamestnania obyvateľstva tvorilo 33% roľníkov, 64,5% robotníkov, 2,5% boli iného zamestnania. Účastníckych telefónnych staníc bolo už 18, zaujímavý je údaj o čítanosti až 93 rôznych druhov časopisov. Zlepšilo sa i spojenie s okolím, cez obec prechádzalo denne 30 autobusov. Väčšina domácností nemala televízor, evidovali iba 19 vlastníkov televízorov, ale až 457 rádií. V obci začala pracovať knižnica, ktorá mala 2000 zväzkov kníh, a zatiaľ 216 čitateľov. Osobných áut bolo iba 6. Postúpila i bytová výstavba, pribudlo 13 nových domov.
V chotári Podolia sa najviac pestovali obilniny, kukurica, zemiaky a cukrová repa. Obec patrila prevažne do repárskej oblasti.
Miestny národný výbor pozostával z 28 členov. Predsedom bol naďalej Emil Ščepko a tajomníkom Jozef Bublavý. V tomto roku bola dokončená stavba novej hasičskej zbrojnice a taktiež zriadili jedáleň pre verejné stravovanie.
Zmeny do obce priniesol rok 1960. V tomto roku bola prijatá nová socialistická ústava štátu, názov ktorého sa zmenil na „Československá socialistická republika." Opäť sa uskutočnila aj zmena administratívneho členenia republiky. V rámci tejto reformy Podolie pripadlo do Trenčianskeho okresu.
