1. Úvod
2. O obci
3. História
4. Najstaršie osídlenie obce a okolia

Najstaršie osídlenie obce a okolia

Chotár Podolia sa rozprestiera na výbežku Podunajskej nížiny v severnej časti Trnavskej pahorkatiny na Dudvážskej nive, ktorou pretekajú potoky Dudváh a Dubová a na úpätí juhovýchodných svahov Malých Karpát.
Svoje sídla si ľudia v praveku v teréne nevolili náhodne. Výhodná poloha sprašových terás na úpätí Malých Karpát, ale aj terasovité vyvýšeniny inundačného územia Dudváhu a Dubovej, výdatnosť vodných tokov, priaznivé klimatické pomery a pôda vhodná pre poľnohospodárstvo, to všetko bolo v praveku dobrým predpokladom pre usadlý spôsob života.
Praveké nálezy v okolí Podolia si človek začal všímať už v priebehu 19. storočia. V roku 1868 cirkevný hodnostár, historik umenia, prírodovedec a archeológ Florián František Romer (1815-1889) publikoval náhodne získané nálezy, ktoré sa viazali k Novému Mestu nad Váhom a Oč-kovu. Včasnostredoveký hrob z Očkova, datovaný mincou Vratislava II. (1061 -1082), publikoval v roku 1895 duchovný, historik a vlastivedný pracovník Ferdinand Šándorfi (1863-1921). Niekedy okolo roku 1912 získal zo žiarového pohrebiska z mladšej doby rímskej a sťahovania národov popolnicu. Nálezy sú často označované, že pochádzajú z chotára obce Ko-i ytné, ktorá bola v roku 1957 zlúčená s Podolím. K zámene dochádza tým, že tehelňu, ktorá sa nachádza v katastrálnom území Očkova, odkú pila po prvej pozemkovej reforme obec Korytné. Ďalšie praveké nálezy sa z tejto polohy získali po prvej hlbokej orbe parným pluhom v roku 1914. ľoloha, na ktorej údajne stál opevnený kaštieľ Očkajovcov lákala aj hľadačov pokladov. Lokalita bola v roku 1931 čiastočne rozkopaná a nájdené popolnice preto, že neobsahovali „poklady", porozbíjané. Najstaršie praveké osídlenie v okolí Podolia je mladopaleolitického pôvodu (40 000-8 000 rokov pred n. L). Jeho nositeľom bol moderný človek Homo sapiens sapiens. Človek sa v tomto období živil ako lovec a zberač. Na sprašových terasách zakladal otvorené sídliská - táboriská a prechodne osídľoval aj jaskyne. Širokú škálu nástrojov (rozličné typy čepelí, driapadiel, hrotov atd.) zhotovoval z kamennej suroviny prevažne z rádiolaritov a silicitov. Osídlenie v tomto priestore pochádza z rozhrania interštadiálu wurm 2/3 .i wurm 3 a súvisí s gravettienskou kultúrou. Z okolia Podolia poznáme mladopaleolitické nálezy napríklad z Čachtíc, Očkova, Prašníka a Vŕbového. Intenzívna je koncentrácia mladopaleolitických sídlisk na sprašových chrbátoch Považského Inovca nad údolím Váhu, tiahnuca sa od Sokoloviec až po Modrovku. Nálezy pleistocénnej fauny, prevažne mamuta, pochádzajú napríklad z Čachtíc, Krakovian-Stráží, Očkova a Trebatíc.

Mladšia a neskorá doba kamenná - neolit a eneolit (5 000-2 000 rokov pred n. 1.) predstavuje nový postoj človeka k prírode. V tomto období sa v priaznivom stredoeurópskom klimatickom prostredí rozvinulo poľnohospodárstvo (pestovali sa hlavne obilniny, strukoviny a ľan), domestiká-cia (zdomácnenie) zvierat, hrnčiarstvo, výroba textílií a nástrojov (sekery, kopytovité kliny), ktoré boli zhotovované brúsením z vhodnej kamennej suroviny. Drobné nástroje (čepele, driapadlá atď.) boli aj naďalej zhotovované technikou štiepania. Vo väčšej miere sa objavujú nástroje zhotovené z kosti a parohoviny. Človek začal viesť usadlý spôsob života v osadách, ktoré zakladal v blízkosti vodných tokov a na miestach kde, mohol využívať úrodnú poľnohospodársku pôdu. Poľnohospodárskou produkciou a chovom domácich zvierat sa človek stal menej závislým od rozmarov prírody. V priebehu mladšej doby kamennej - neolitu sa rozvinuli aj nadstavbové javy - kulty plodnosti (uctievaná bola žena - matka), úrodnosti - súvisiace s agrárnymi obradmi. Chronologicky sa mladšia a neskorá doba kamenná rozdeľuje na niekoľko kultúrno-historických celkov. Okolie Podolia bolo v priebehu mladšej a neskorej doby kamennej intenzívne osídlené. Osídlenie sa sústreďovalo na sprašovej pravobrežnej terase Dudváhu, zasahovalo na terasy v inundačnom území Dudváhu a Dubovej a do údolí a na svahy Malých Karpát.

Praveké osídlenie, zistené v chotári obce na terase v polohe Španiva, patrí v rámci mladšej doby kamennej - neolitu lengyelskej kultúre. Je súčasťou stupňa Lengyel II, ktorý reprezentuje skupina Pečeňady (cca 3 300 rokov pred n. L). Nositeľom lengyelskej kultúry bol ľud juhovýchodnej a strednej Európy. Zo sídliska pochádzajú črepy kónických misiek, dvojkó-nických nádob a putní so zobákovitými uchami. Štiepaná industria (čepele) je zhotovená z rádiolaritu a limnokvarcitu. Nálezy lengyelskej kultúry z okolia Podolia sú známe z Čachtíc, Krakovian, Ostrova, Očkova, Šípkového a Vrbového.
V závere neskorej doby kamennej - eneolitu na podloží domácej ba-denskej kultúry, vzniklo niekoľko neskoroeneolitických kultúrnych skupín, medzi ktoré patrí aj bošácka skupina (cca 2 200 rokov pred n. L). Pomenovaná je podľa eponymného náleziská v Bošáci. V tomto období sa začína spracovávať meď, v menšej miere zlato a objavujú sa prvé kovové predmety. Používaním záprahu a radla sa zdokonalila technológia obrábania pôdy, pričom spoločnosť sa zmenou charakteru vlastníctva začína majetkovo a sociálne diferencovať.

V Podolí v polohe Horné Brežné, bolo v roku 1963 Archeologickým ústavom SAV v Nitre, pod vedením Viery Némejcovej Miska bošáckej skupiny, poloha Horné Brežné.-Pavúkovej (1937-1997), na ostrožnej terase preskúmané opevnené sídlisko bošáckej skupiny. Zistilo sa, že fortifikáciu - opevnenie sídliska, tvorili (formou prevedenia) dve pomerne pravidelné priečne priekopy pretínajúce ostroh. Boli široké 3,0 m a dlhé 23,5 m. Ich hĺbka bola nepravidelná, v severnej priekope dosahova-la 1,0 m a v južnej priekope 2,0 m. Delil ich 5,5 m široký voľný priestor- vchod. Vnútorné konce mali vychýlené na západ, smerom von zo sídliska, ktoré bolo pomerne malých rozmerov. Výskum sa sústredil na preskúmanie fortifikácie, pričom nálezy sa sústredovali v hornej časti, prípadne nad zasypanými objektami. Vo výzdobe keramiky, ktorá v tomto období patrí medzi najbežnejšie nálezy, možno pozorovať vplyv kostolackej skupiny i vplyvy vyplývajúce z tesného susedstva so skupinou Kosihy - Čaka. V keramike, získanej zo sídliska, sa objavujú džbánky s baňatou alebo kónickou spodnou časťou, misky, pričom medzi najpočetnejšie patria misky s menej prehnutým hrdlom a odsadenou spodnou časťou, baňaté amfory s vyšším valcovitým alebo mierne prehnutým hrdlom, hrncovi-té nádoby súdkovitého tvaru, hrubostenné zásobnicové nádoby a hrotité črpáky dosť veľkých rozmerov (s uchom vytiahnutým vysoko nad okraj).

Medzi výnimočné nálezy plytká kamenná miska obdĺžnikového tvaru. Keramika je najčastejšie zdobená technikou brázdeného vpichu, ryhovaním, plastickými pretláčanými lištami, plastickými výčnelkami, malými uškami a slamovaním. Textilnú výrobu na sídlisku dokladajú nízke, väčšinou dvojkónické hlinené prasleny, ktoré slúžili ako zotrvačníky pri súkaní nití a cievky. Štiepaná kamenná industria (čepele a driapadlá) bola zhotovená z rádiolaritu pochádzajúceho z oblasti bradlového pásma a riečišťa Váhu. Medzi bežné nástroje, zhotovené brúsením z amfiboliticko-chloritickej bridlice, patrili malé ploché sekerky. Medzi ozdoby možno zaradiť fragment kančieho kla s prevŕtaným otvorom na zavesenie. Zo sídliska pochádzajú aj kosti domácich zvierat (hovädzí dobytok, koza - ovca, ošípaná, kôň a pes). O love, ktorý v eneolite opätovne nadobudol význam, ako i o doplnkovom zdroji obživy, hovoria nálezy kostí divých zvierat (jeleň, srnec, medved, diviak, jazvec, kuna, líška, rys, bobor a vlk). Zberového charakteru, možno na spestrenie jedálnička, sú nálezy ulitníkov - slimákov a lastúrnikov.

Pomerne rozsiahle a doteraz neskúmané sídlisko bošáckej skupiny bolo objavené v polohe Dlhé diely. Počas hlbokej orby v roku 1958 sa na ploche o výmere cca 2 ha vyrysovalo asi 20-30 tmavo sfarbených kruhovitých fľakov - sídliskových objektov. Zberom bol zistený črepový materiál zdobený brázdeným vpichom a plastickými pretláčanými listami, mazanica a zvieracie kosti. O intenzite osídlenia hovorí aj skutočnosť, že sídliskové objekty sú ešte stále rozpoznateľné na leteckých snímkach, získaných počas leteckej prospekcie tejto oblasti Archeologickým ústavom SAV v Nitre v roku 1995. Eneolitom sa končí doba kamenná a nastupuje nová historická epocha - doba bronzová.
Osídlenie v okolí Podolia nestráca na intenzite ani počas doby bronzovej (2 000-700 rokov pred n. l), ktorá sa delí na niekoľko kratších časových úsekov. Nálezy zo staršej doby bronzovej reprezentuje v tomto priestore maďarovská kultúra (Čachtice, Veselé, Vŕbové atď.). Sídliskové nálezy, opevnené hradiská a stredodunajské popolnicové polia zo strednej a mladšej doby bronzovej, reprezentuje v okolí Podolia velatická kultúra (Čachtice, Očkov, Pobedim), čačianska kultúra (Pobedim) a lužická kultúra (Čachtice, Častkovce, Krakovany, Ostrov a Pobedim). V mladšom úseku staršej doby bronzovej zliatina medi a cínu -bronz už plne nahradila pred-tým používané suroviny - kameň a meď.

Z mladšieho úseku strednej doby bronzovej - lužickej kultúry (okolo I 250-800 rokov pred n. 1.) pochádza z chotára Podolia niekoľko nálezov. Lužická kultúra sa na Slovensku formovala na staršom domácom kultúrnom podloží. Masové využitie bronzu a s tým spojená väčšia produktivita práce, prehĺbila deľbu práce a odrazila sa v sociálnej a spoločenskej diferenciácii spoločnosti. Opevnené sídliská - hradiská sa stali strediskami určitých oblastí. Niektoré, ako napríklad Pobedim, mali aj charakter kultových stredísk. Na základe nových archeologických nálezov sa zdá, že lužická kultúra bola intenzívnejšie rozšírená západne od Váhu, ako sa doteraz predpokladalo. Pravdepodobne žiarové pohrebisko lužickej kul-I ú ry, na ktorom sa v minulosti vyorali popolnice, sa nachádza v polohe Dlhé diely, vedľa eneolitického sídliska bošáckej skupiny. Z tejto polohy môže pochádzať starší nález - fragment tuhovanej nádoby (amfory?) s otvorom na dne a miska so zatiahnutým okrajom, na ktorý v roku 1938 upozornil jeden z nestorov slovenskej archeológie, Vojtech Budinský-Krička (1903-1993).

Staršia doba železná (800-450 rokov pred n. 1.) je charakteristická ná-stupom chladnejšieho a vlhšieho počasia. Jej staršie obdobie je už v znamení železnej metalurgie, chovu dobytka a existencie bojových družín. Na juhozápadnom Slovensku sa toto obdobie kryje so vznikom rozsiahleho halštatského kultúrneho komplexu. Jej súčasťou bola aj kalenderberská kultúra, rozšírená na väčšej časti juhozápadného Slovenska. Pre mladší úsek staršej doby železnej je charakteristický rozvoj poľnohospodárskych osád, diaľkový obchod, rozmach hradísk a pochovávanie v tzv. kniežacích mohylách. V jej závere stredná Európa nadviazala kontakty s vyspelým stredomorským prostredím. Drobné sídliská zo staršej doby železnej sa nachádzajú napríklad v Čachticiach, Častkovciach, Krakovanoch a Očkove. Za severne vysunutú posádku, predvoj veľkej centrálnej osady na Molpíre pri Smoleniciach, sa považuje hradisko na Tlstej hore pri Prašníku.Šidlo zo staršej doby železnej, poloha Podoreší.
V chotári Podolia z porušenej kultúrnej vrstvy alebo sídliskového objektu (pec?), v priestore bývalej protitankovej priekopy, v polohe Podoreší, pochádzajú črepy z hrncovitých nádob rámcovo zaradené do staršej doby železnej. Črepy majú leštený a tuhovaný povrch. Našlo sa tu aj železné šidlo a kamenný brúsik.

Na začiatku nášho letopočtu v dôsledku expanzívnej politiky Rímska ríša rozšírila svoje hranice až k strednému Dunaju. Územie juhozápadného Slovenska bolo v tom čase osídlené germánskymi kmeňmi Kvádov, ktorí spolu s Markomanmi prenikli do strednej Európy zo severozápadu na konci mladšej doby železnej - laténskej kultúry (450 - 0 rokov pred n. l), ktorej nositeľmi boli Kelti. Dejinné obdobie od posledných desatročí 1. storočia po 4. storočie n. 1., označujeme ako dobu rímsku. V tom čase viedla po Považí dôležité obchodná cesta - odbočka Jantárovej cesty. Nálezy sídlisk napríklad z Bašoviec, Čachtíc, Hornej Stredy, Ostrova, Piešťan-Kocuríc, Pobedima, Trebatíc a pohrebísk (Krakovany-Stráže, Očkov), hovoria o existencii významného germánskeho mocenského centra na strednom Považí. Jeho predchodcom bolo pravdepodobne Vanniovo kráľovstvo - Regnum Van-nianum (asi 21-50 rokov n. L). Zvlášť významné sú nálezy rímskych výrobkov z germánskeho pohrebiska s tzv. kniežacími hrobmi z konca 3. a začiatku 4. storočia n. 1. z Krakovian-Stráži. Výbava hrobov pozostávala z rímskych importov (napr. zlatá spona, strieborné spony, strieborné a bronzové nádoby, bronzová trojnožka, sklené stamniá a misky, cedidlá, ostrohy, lyžičky, hroty šípov atď.).
Z neznámej polohy, v chotári Podolia, pochádza hrncovitá nádoba (pravdepodobne popolnica) tehlovočervenej farby, zdobená na vydutí rytou líniou. Rámcové je datovaná do obdobia mladšej doby rímskej (2.-3. stor.). Nič bližšie nevieme ani o náleze žiarového germánskeho hrobu datovaného do 3. storočia. Obsahoval pomerne bohatý inventár, ktorý pozostával z bronzovej spony, ihly a pravdepodobne aj okutia pošvy meča, dvoch železných spôn, pracky a pinzety ako aj bližšie neurčených bronových a železných fragmentov. Nálezy môžu pochádzať aj zo žiarového pohrebiska z mladšej doby rímskej a sťahovania národov v Očkove kde bolo preskúmaných 267 hrobov alebo z doteraz neznámeho pohrebiska v chotári Podolia.
Vpádom Hunov do pričiernomorských oblastí (roku 375) začal posun kmeňov, označovaný ako sťahovanie národov, ktorý výrazne zmenil etnický obraz Európy. Z tohto obdobia poznáme napríklad pohrebiská z Krakovian-Stráži, Očkova a Veľkých Kostolian. V súvislosti s migráciou Vandalov na západ v rokoch 405-406 opúšťajú územie juhozápadného Slovenska Kvádi. Načas ich nahradili Góti, Heru-lovia a Huni.
V druhej polovici 5. storočia a možno aj skôr, začínajú z oblastí východne od Karpát postupne prenikaťdo strednej Európy a na územie Slovenska Slovania. Postupne ovládli nové rozsiahle územia a my, ich potomkovia, tu žijeme dodnes. Základom hospodárstva Slovanov bolo poľnohospodárstvo, chov dobytka, pri vodných tokoch intenzívny lov rýb a v menšej miere lov a zber. Remeselníci spracovávali voľne dostupné suroviny ako drevo, hlinu, bahenné rudy (železiarstvo) atď. V polovici 7. storočia nomádske kmene Avarov a ich spojencov, združené v avarskom kaganáte, prekročili Dunaj a dostali sa tak na územie dnešného juhozápadného Slovenska. Protiavarské povstanie a oslabenie ich moci viedlo k vzniku nadkmeňovej organizácie Samovej ríše (rok 623-658), ktorú možno definovať ako vtedajšiu formu štátneho útvaru.

Stopy najstaršieho slovanského osídlenia v okolí Podolia nachádzame napríklad v Potvoriciach. Ide o žiarové pohrebisko pôvodne (pravdepodobne) prekryté mohylou datované na koniec 5.-6. storočia. Slovanské žiarové mohyly boli objavené a čiastočne preskúmané v Borovciach (7.-8. stor). Z toho istého časového obdobia pochádzajú aj nálezy z Čachtíc a Krakovian. Od záveru 8. storočia sa začínajú prejavovať zmeny v spôsobe pochovávania. Ubúdajú žiarové pohreby a nahrádza ich inhumačné pochovávanie - kostrové hroby. Stopy slovanského a staroslovenského osídlenia z rôznych časových úsekov sa v okolí Podolia zistili v Bašovciach, (Častkovciach, Hornej Strede, Krakovanoch, Ostrove, Trebaticiach atď.
V rokoch 833-906 existoval na území Slovenska štátny útvar dodnes tradične nazývaný Veľká Morava. Jeho súčasťou bola aj Morava, Čechy(do roku 895), časť Panónie (územie dnešného Maďarska a Rakúska), južná časť Poľska, Sliezska a Lužické Srbsko. Predchodcami „Veľkej Moravy" bolo, Pribinovo a Mojmírovo kniežatstvo. Na základe intenzívneho a neprerušeného osídlenia územia slovanským obyvateľstvom môžeme od začiatku 9. storočia hovoriť o Slovákoch, prípadne starých Slovákoch, slovenskom, resp. staroslovenskom osídlení Slovenska. Po zániku avarského kaganátu (8. stor.) začala systematická christinácia Slovanov. V roku 828 na Pribinovom, sídle v Nitre vysvätil salzburský arcibiskup kostol. Už pred vystúpením Konštantína (Cyrila) a Metoda máme zmienky o pôsobení byzantských a talianskych misionárov u panónskych Slovanov.
Intenzívne slovanské a staroslovenské osídlenie na rôznych miestach chotára bolo zistené v susednej obci v Pobedime. Dominantnú úlohu v tomto priestore malo nížinné hradisko v polohe Hradištia a Podhradištia, ktoré malo približnú rozlohu 8 ha a je datované do 8.-9. storočia. Najstarší sídliskový materiál z Pobedima pochádza z polohy Dolné pole (5. stor.) a z polohy Horné pole (6.-7. stor.). Ďalšie polohy v chotári obce boli osídlené v 9.-10. storočí. Na základe nálezov a ich rozmiestnenia v teréne môžeme tieto osady považovať za hospodárske zázemie centrálneho hradiska.

Z neznámej polohy (údajne z okolia korytnianskej tehelne) pochádza torzo hradištnej nádoby, zdobenej viacnásobnou vlnovkou. Nádoba sa našla pred rokom 1931. Korytné, ako nálezisko hradištnej kultúry, uvádza aj archeológ Ján Eisner (1885-1967). Priamo z areálu korytnianskej tehelne, teda už mimo dnešného chotára Podolia, pochádzajú hradištné črepy, ktoré v roku 1931 zozbieral J. Kraus. Medzi najstaršie patria črepy zo sídliska datovaného do 8.-9. storočia, rozprestierajúce sa v priestore role V. Čechvalu. V chotári Podolia, na poliach susediacich s polohou Zapupovec v Pobedime, kde bola preskúmaná kováčska osada z prvej polovice 9. storočia, boli zistené objekty, ktoré sa po orbe črtali na povrchu role. Našli sa tu črepy z hrncovitých nádob s von vyhnutým a zrezaným okrajom, zlomky dien a vydutí zdobené rytou viacnásobnou vlnovkou a obvodovými líniami a kus železnej trosky - doklad železiarskej výroby. Zaujímavý je nález hrotu šípu - šípka so spätnými krídelkami a tordovanou tuľajkou (d. 9,2 cm). Na základe typológie nájdenej keramiky je sídlisko, možno výrobná osada, datované do 9. storočia. Podobné hroty šípov sa našli aj v Bašovciach a Pobedime.

Výsledkom formovania európskych štátnych útvarov v 10.-11. storočí bol aj vznik uhorského štátu, spočívajúceho na systéme, ktorý z „Veľkej Moravy" so sebou priniesli Slováci. Včasnostredoveké osídlenie z 11.-12. storočia v chotári Podolia dokladajú črepy, nájdené severne od cintorína v Očkove, na terase v polohe Horné Brežné a priamo v intraviláne obce. V priebehu 13. storočia sa už postupne formovala sídlisková plocha dnešného intravilánu s kontinuitou pôvodného preduhorského slovenského obyvateľstva. Toto obyvateľstvo na území Slovenska pretrvalo aj po expanzií ugrofínskych nomádskych kmeňov do oblasti stredného Dunaja a na časť územia Slovenska začiatkom 10. storočia.

Marián Klčo